Kdesi som raz započula túto krátku vetičku s významnou výpovednou hodnotou. Pobavila Vás? To chápem. Žijeme v dobe, v ktorej sa už vernosť „nenosí“, v ktorej ľudia už po tráve nekráčajú bosí, v ktorej nešantia spolu na lúke ruka v ruke, ale stačí kybepriestor, s ktorým Vám všetko, zdá sa, leží pri nohách (aj keď iba vo virtualite). Blízkosť a prejavenie citu sanám stáva čoraz viac cudzie, vrúcne objatia plné lásky a dojatia vystriedali chladné emotikony, teplo tela jedného partnera je stereotyp, slovo užiť a neriešiť jejedným z najfrekventovanejších a človek, ktorý kráča s dobou, je vžitý s myšlienkou, že „žijeme len raz“, preto je dovolené všetko, takmer všetko treba vyskúšať, aby sme náhodou neoľutovali, že sme niečo nestihli zažiť a mali sme na to priestor. Perfektne premyslený diabolský plán s človekom!
To, čo bolo kedysi tabu je dnes in?! Kto nekráča s dobou je staromódny. Teda priznávam, som staromódna. Často rozmýšľam nad pretrhnutými putami medzi ľuďmi, ako by to šlo napraviť, prečo sa dnes ľudia tak ľahko vzdávajú toho, čo skutočne milujú, prečo nebojujú viac, prečo…?
Sme infikovaní predovšetkým zo strany médií, ktoré si nás doslova hýčkajú a my sme sa podvolili. Zazeráme priam až nepríčetne, ak sa niekde objaví párik, z ktorého cítiť lásku, na ktorom vidno silu spoločnej lásky a ako sa zdá už aj víťazstvo lásky. Totiž dnešok viac láske nepraje, odmieta ju a preto je najťažším poslaním lásky nachádzať ľudí, ktorí sa jej odovzdajú celí nielen polovičato alebo iba s určitými výhodami. Dnes sa čudujeme ako im to môže fungovať a nezovšednieť, hľadáme návody na šťastné vzťahy, manželstvá a paradoxne sa snažíme o nejaký úlet, adrenalínový mimomanželský či mimovzťahový „románik“.
Prečo sa nesnažíme získavať čoraz viac zo vzťahu, ktorý sme si kedysi budovali? Radšej opúšťame pevný hrad na vysokom brale pre nestabilný domček z karát, o ktorom vieme, že sa raz zrúti? Odpoveď je jednoduchá: Nebojíme sa ničoho, lebo nemáme v sebe Boha. Žijeme bez Boha na svete, ale paradoxne ho vyhľadávame v zúfalých situáciách, na okraji tej najväčšej priepasti, keď sa potápa „náš nepotopiteľný Titanic“, ktorým je často naša pýcha, hrdosť, nezhody, problémy akéhokoľvek typu.
Sme ako zombíci bez duší, pešiaci, ktorí počúvajú iba rozkazy svojho nadriadeného bez vlastného úsudku, na ktorý nemajú nárok. My ten nárok máme, ale dobrovoľne ho nevyužívame. Bohužiaľ! Počúvame diktátorského Hitlera dnešnej doby, ktorým sú médiá. Nedajte sa zmiasť pochybnými formulkami, ktoré vás vábia, narúšajú Váš vnútorný pokoj duše a mysle a strhávajú z vás čistotu pred Bohom aj Vašim partnerom. Čoraz menej je tých, ktorí túžia po plnohodnotnom živote prežitom len s jedným partnerom po svojom boku. Nie sme zvieratá, sme ľudia. Dostali sme predsa do daru od Boha múdrosť. Nesnažte sa kráčať s davom a hrať sana poslušného pešiaka, ale prebuďte v sebe rozhodnosť, slobodnú myseľ, ktorá vedie k nekonečnej spokojnosti, úprimnosti a láske v každom vzťahu. Ešte stále môžete urobiť krok späť. Dnes je ten deň, kedy netreba odkladať šancu, ktorá sa Vám núka, zajtra už môže byť neskoro zachrániť, budovať, pestovať pestrú kvetnatú záhradu nielen vo svojej, ale predovšetkým v partnerovej duši.
Nedávno som sa stretla s článkom, v ktorom sa manžel chcel rozísť so svojou manželkou kvôli milenke. Manželka ho poprosila o odklad rozvodu iba o jeden mesiac a aby ju každý deň nosil na rukách ako v prvý deň ich spoločného života. Manžel to najprv robil z povinnosti, ale postupne, keď videl ich radostného syna, si každým dňom uvedomoval, že teplo domova si budoval dlho a svoju ženu naozaj miluje v pravom zmysle slova, že to už nie jelen o fyzickej príťažlivosti, ale o niečom oveľa hlbšom. Posledný deň v mesiaci sa rozhodol ukončiť svoj milenecký život, šiel do kvetinárstva a na štítok ku kytici dal napísať: „Od dnes Ťa budem každý deň nosiť na rukách.“ Keď sa však vrátil domov, manželka bola mŕtva. Mala totiž rakovinu.
Po prečítaní tohto príbehu som si uvedomila, že rakovinou a doslova smrtiacou injekciou je prenás každá chvíľa, ktorú trávime radšej vyhľadávaním známostí a flirtovaním na sociálnych sieťach, prezeraním fotografií iných, trávenie času v hotelovej izbe, bare… pre chvíľku pôžitku, ktorý môže mať následky a pod.
Nedajme sa vtiahnuť do víru nezmyselného pokušenia, ktoré zabíja vzťahy, úsmevy ľudí, spôsobuje bolesť, pustoší, ničí, kradne a nenávidí dobré a predovšetkým zdravé. Doprajte nielen telu zdravú stravu, ale aj duši a prestanete tak túžiť po niečom, čo Váš život v konečnom dôsledku aj tak nedokáže naplniť. Nezabúdajte tiež na prepojenie energií, ľudské telo bolo predurčené k dávaniu energie ale iba jednému človeku. Nemrhajte ani svojou energiou, ale odovzdajte ju naplno a učte sa dávať koľko len dokážete. Ak začnete žiť pre svojho partnera bez limitov, dávať mu zo seba všetko bez hraníc, otvoria sa dvere s nápisom NEKONEČNO 🙂